reklama

Rovnováha naša každodenn alias šťastie je relatívne.

Prečo sa niektorí ľudia, v tomto prípade myslím asi väčšinu, boja šťastia. Uvedomujem si, že veľa ľudí, hlavne rodičov, obetuje vlastné pohodlie pre svoje deti, ktorým by dali aj to posledné. Je to článok o najvyváženejšom roku v mojom živote. Alias rovnováha funguje a aj vždy bude.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Milujem malé deti. Ich entuziazmus, energiu, úprimnosť, lásku. Ale hlavne to, že sa neboja byť šťastné. Hlavne si nepotrebuju šťastie odôvodňovať. Jednoducho sa smejú a tešia sa z úplných hlúpostičiek. Z toho, že mi trčí nejaký vlas, že spravím akékoľvek gesto, ktoré ich rozosmeje. Majú radosť z hudby, zo zvierat.

To je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla vypísať hory papierov a uchádzať sa o prácu au pair v USA. USA boli môj sen od doby, ako som prvý krát videla Grand Canyon na fotkách. Rozbúchalo sa mi srdce, keď som si predstavila ako tam stojím, v nekonečnosti kameňa, v toľkej veľkosti a výtvore samotnej prírody. Jednoducho láska na prvý pohľad.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Okrem základnej a strednej školy som asi v živote nič nedotiahla do konca. Za to sa hanbím, ale snažím sa s tým niečo robiť. Pretože aj to mi bráni v tom plniť si sny. Ovšem ak tým nemyslím rozhodnutie si skočiť bungee. Bolo to v auguste 2013, keď sme sa s kamarátkou rozhodli stráviť pár dní v Tatrách. Išli sme stopom, veď na čo míňať peniaze, keď sa dá spojiť príjemné s užitočným a spoznať možno niekoho zaujímavého. Stopom som došla zatiaľ "len" do Štrasburgu. Cestovanie ma veľmi baví, putovať, na nič nemyslieť, len ísť. Bola som šťastná. Naozaj. Keď sme však sedeli v poslednom aute jedného pána, ktorého sme stopli v Martine, asi tak 50 km od Štrby, mi zavolala teta. Asi len niečo chcela, prebehlo mi hlavou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Tinuška, ahoj. Kde si?", povedala som jej približné súradnice.

"Mám pre Teba nepríjemnú správu. Ocka odviezli do nemocnice, mal mozgovú príhodu." A bolo to. Celé telo mi stuhlo. Začala som koktať ako divá, nevedela som súvisle povedať akúkoľvek vetu. Slzy sa mi nahrnuli do očí, nevedela som ako reagovať, čo robiť, čo povedať, prečo sa to stalo, ako, kedy, kde, s kým, o koľkej, kam ho odviezli, je to vážne, bude žiť,... Vodičovi auta došlo, že telefonát určite nie je od kamarátky, ktorá ostala tehotná. Zastavil na nabližšom odpočívadle. Nachvíľku som si vystúpila, povedala, čo sa stalo, nadýchala sa. Kamarátka navrhla, aby sme sa vrátili, ale necítila som potrebu sa vracať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Otca som milovala, hoci to tak niekedy nevyzeralo. Áno, ten minulý čas preto, že to neprežil. Počas behania po horách sme stále mysleli na to, ako žije, behá kade tade, hrá na svojej gitare Waldemara a jeho "sbohem lááásko", ako si seba navzájom občas doberáme. Nepadla ani jedna jediná veta o tom, že by mohol umrieť.

Myslela som na neho najintenzívnejšie, keď som stála na stupienku na skokanskom mostíku, na nohách priviazané bungee lano a pozerala sa hore. Pevne som zovrela náramok s napísom "believe" a na slovo "jump!" som skočila. Bolo to okolo obeda. Otca, ktorý bol v kóme, vyhlásili daného dňa o 13:30 za mŕtveho.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Týmto som len chcela objasniť jednu vec. Mnoho ľudí je názoru, že akokoľvek si pripustia, že sú šťastní, tak sa musí niečo posrať. Doslova. Aj mne sa to tak stalo. Bola to tá najodpornejšia rana. Tie život rozdáva veľmi rád. Horší bol fakt, že otec zdravo žil, nefajčil, ak pil, tak si dal len slivovičku alebo vínko. Nič viac. Paradox, nie? Výduť si však nevyberá, bola to časovaná bomba.

A nebola to len situácia s otcom, ale aj s mojou prvou láskou. Možno to šlo ruka v ruke. Akokoľvek som si v tom vzťahu pripustila, že wow, toto je fakt super, som moc šťastná, nejako sa to doslova dojebalo. Pardon za výraz, ale ten najlepšie vystihuje čo sa stalo. Ten moment, keď vám tá bublinka, v ktorej je tak krásne, praskne, a vy padnete na hubu. Ale to je život. Za každý takýto moment som vďačná, pretože ma robí silnejšou. Nevypisujem statusy na sociálnych sieťach, aký je život odporný, zákerný, ako mi ubližuje. Ale pracujem na tom, aby ma ďalšia takáto skúška nedostala tak moc na kolená.

Ďalšia taká prišla o 3 mesiace, keď nám umrel psík. 13 ročný. Nikdy v živote som si nepriala koniec roka ako počas toho minulého. Ukončilo sa veľmi veľa vecí, veľa vecí aj začalo, ale bol čas z toho roka vypadnúť.

Podľa mňa všetky tie udalosti boli posotenie, aby som naozaj vypadla hneď, ako sa dá.

A to je práve to šťastie. Hľadať v nepríjemných veciach a udalostiach niečo, čo vám pomôže, čo vás posunie. A hlavne to, čo vás posilní, aby ste boli pripravení, keď vám život na ďalšiu stránku nového dňa napíše niečo, čo by ste nikdy nečakali.

Kristína Kvasnicová

Kristína Kvasnicová

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Človek hyperaktívny, neposedný, milujúci aktivitu a zvieratá, ktorý chce precestovať snáď celý svet a vedieť aspoň minútu meditovať :DSama seba považujem za celkom energickú a impulzívnu osobu, ktorá ťažko unáša kritiku, ale snaží sa s tým bojovať a brať všetko s úsmevom. Som tolerantná vegetariánka, lezenia, športu, koní a prírody milovníčka:)Neobsedím dlho na jednom mieste a mám tendenciu si moc idealizovať ľudí a situácie. Som jednoducho optimistka.Som niekto, kto nedostal talent na spievanie, preto sa potrebujem zmieriť s faktom, že písanie mi musí postačiť. A píšem rada :) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu